|
|
|
Históriu Turecka v jeho počiatkoch chápeme ako ako históriu Anatólie. Tá spája aj dnes Áziu s Európou, pričom v oblasti Anatólie nasledovalo niekoľko po sebe idúcich národov, ktoré v oblasti vládli, osídlili ju, alebo sa časom zmiešali s iným rozrastajúcim sa národom. Boli tu Chetitovia, následne ľud z Tróje, Iónčania, Lýkijčania, Lýdijčania, Rimania a Byzanti. Až v 11 storočí prichádzajú na územie Byzancie turecké kmene, ktoré sa rozširujú na súčasnom území Turecka. V roku 1064 Seldžuckí Turci velení sultánom Álp Arslanom napadli Arménsko, následne Gruzínsko. Byzanstký cisár Romanus IV Diogenes však nedholal pozorovať, ako hraničné oblasti Byzancie pod seba preberá národ inej viery a najmä národ nepriateľský. Vo vveľkej bitke pri jazere Van v roku 1071 vyhrali Seldžukovia.Po veľkej bitke pri jazere Van neďaleko Manzikertu nasledovali aj boje o mestá Konya a Nicaea, čím ďalej bližšie ku Konštantínopolu. Konya sa stala hlavným mestom a centrom Seldžukov. Stalo sa tak v roku 1099 a zároveň sa národ nazval sultanátom Rum. Slovo Rum však tentoraz neznamená nápoj, ale starú tureckú podobu pomenovania Rím (krajina po Rimanoch). 12. a 13. storočie znamenalo obdobie chaosu. Navzájom v novej krajine bojovali samotné seldžucké skupiny, aj celé mestá, a práve tým, že nedržali spolu a nedokázali nájsť spoločné cesty na riešenie problémov a otázok politiky, snažila sa aj Byzancia opäť navrátiť svoje územia pod svoju vládu. Medzi 13. a 14. storočím na toto územie prichádzajú aj výbojné mongolské kmene, ale Seldžuckých Turkov to neoslabilo.
|
|
|
|
|
Počas 13. storočia, kedy už v krajine vládli Turci takmer celej Anatólii, objavil sa vojenský vodca Ertughrul, ktorý vyhral bol pri Sogute, nachádzajúcej sa medzi dnešnou Ankarou a Konštantínopolom. Jeho syn Osman v roku 1285 preberá moc a zakladá celkom novú dynastiu, ktorá dáva vzniknúť názvu všetkých jeho nasledovníkov – osmanskí Turci.
Osmanská ríša síce disponovala silou mužov odhodlaných bojovať, v žilách im kolujúc bojovná krv, mala dobrý predpoklad pre dobrú armádu. Predsa len ale bojovnosť ľudu zostávala na rovnakej úrovni po celé stáročia. Na zbraniach nebol poznať žiaden pokrok, zastaraná výzbroj, ochranné pomôcky a techniky boli časovanou bombou. Aj napriek slabej výbave Turci vyhrávajú v ďalších súbojoch. Po smrti Osmana v roku 1326 si Turci dobili a podmanili byzantský hrad Bursa. Turci ďalej postupovali, ale svoje útoky skôr orientovali na lúpenie a rabovanie, aby sami získali. Blížili sa smerom na Balkán a v roku 1389 zo Srbska vytvoria svoj vazalský štát, a zároveň získajú aj Kosovo. Na kosovskom bojisku zomrel samotný sultán Murad I a velenie zdedil syn Bayazid I. Turci postupujú ďalej a mienia získavať a rabovať opäť nové a nové oblasti. Aj obce, usadlosti a mestá, ktoré nemajú svoju obranu, hradby a sú nechránené. Bulharsko obsadili takmer úplne celé v roku 1393 a o pár mesiacov neskôr Bayazid začína blokovať a obliehať Konštantínopol, mesto, ktoré doteraz obchádzali a zatiaľ si nikto z Osmanov naň netrúfal. V roku 1396 pri Nicopolise Turci tvrdo porazili križiacku výpravu proti nim zloženú aj z najmä uhorských bojovníkov (čím rozumieme, že istotne aj Slovákov). V tom čase sultán zaútočil aj na južné oblasti Grécka a odložil útoky na Konštantínopol.
Timur bol významný bojovník pochádzajúci z rozpadnutej Džingischánovej ríše z blízkosti mesta Samarkand narodený v roku 1336. Sám seba videl ako nástupcu samotného Džingischána a za svoju života sa mu naozaj podarí vybojovať západné hranice bývalej mongolskej ríše späť. V roku 1401 jeho vojsko dobilo Bagdad a namieril si to hneď potom na Anatóliu. Na jeho prekvapenie po príchode k okrajovým častiam Anatólie zistil, že niektorí Emírovia vládnuci v blízkych tureckých Emirátoch sa rado pripojí k Timurovi proti Bayazidovi. Ten nakoniec zahynie v Timurovom zajatí keď sa v roku 1402 podarí zničiť Ankaru. Bayazidovi synovia získali územie v strede Anatólie, viacerí Emirovia ustanovili nezávislosť svojho Emirátu a tiež Balkánske štáty sa oslobodili od rabujúcej nadvlády. Zo synov v nasledujúcej občianskej vojne si víťazstvo vybojoval Mehmed v roku 1413. Získal opäť pod seba Balkán a znovu predstavoval hrozbu pre Byzanciu. Späť prebral časť Bulharska. Výbojmi v roku 1443 sa snažil dostať za Dunaj. Tam narážal neraz na odpor Uhorska (a teda aj Slovenska) aj Poliakov. Osmanskí Turci roku 1444 vyhrali kľúčové víťazstvo v Bulharskej Varne a nastoľuje tureckú vládu v Bulharsku. V rokoch 1458 až 1460 získava celé Grécko a dobýva Atény. Bojoval aj proti Benátkam, ktoré odolávali aj po mori. V roku 1463 sa v Bosne viacero grófov a pánov rozhodlo konvertovať na islamskú vieru, čo ich viedlo zrejme pre zapáčenie sa novým pánom. Rok 1481 už Anatólia získala pôvodne územia a rozširovala sa aj nad Čierne more. Takmer sto rokov čakal Konštantínopol na rok 1453, kedy Mehmed II ako 21 ročný začal s námornou blokádou aj s blokádou na súši. Mesto bolo známe hrubým opevnením. Mehmed sem presunul asi 19 tonové delo ťahané 16 volmi a 200 mužmi. Okrem obrovského kanónu mali aj menšie delá. Keď večer spustili útok, ráno bolo mesto ich. V roku 1462 začal v Topkapi Saraya s masívnou výstavbou mešít a iných náboženských stavieb. Jeho vnuk Suleiman bol známy všetkým kresťanským mocnostiam. Poštval proti sebe azda všetky, svojimi výbojnými cestami ovládol veľké územie Stredomoria. Jeho architektom bol Sinan a dal postaviť viacero významných budov, ktoré dodnes stoja v Edirne a Istanbule. Sinan hoci bol pôvodne darom (bol venovaný ako dar, aby slúžil tureckému pánovi), otca mal kresťana žijúceho v tureckej provincii. V 17. storočí vznikol zaujímavý spôsob, ako sa dostávať k moci. Vládnutie v krajine zostávalo v rodine, a vždy zvíťazil ten silnejší. Neboli výnimkou vraždy v rodine. Asi v tomto období tiež začali vznikať háremy, ktoré mali poskytovať svojim pánom potešenie. V tomto období tiež okrem tlaku zo západu, tlaku z východnej Perzie, stupňujú tlak zo severu Rusi. Ruský cár bol odhodlaný za každú cenu získať prístup k Baltskému moru, Čiernemu moru ako aj k moriam na Východe. Za týmto cieľom Rusko šlo až neprimerane rýchlo. Turci stratilo mesto Azov a ruský cár Peter mienil získať ešte viac. Po snahe získať na svoju stranu aj iné mocnosti Európy. Neúspešne, a preto sa zameral na Baltské more, kedy využili Turci možnosť prebrať Azov späť pod seba v roku 1711.
|
|
|
|
|
Na konci 18. storočia Rusko získalo množstvo územia v okolí Krymského polostrova a vydobilo si právo vlastnej flotily v Čiernom mori. Turci na oplátku garantovali ochranu všetkým kresťanom, ktorí žijú v Osmanskej ríši. Nie sú veľmi objasnené dôvody, prečo vznikla táto nie príliš výhodná zmluva, ale je jasné, že Rusom šlo o získanie neskoršej lepšej cesty na ovládnutie Balkánu. V roku 1783, kedy bolo Rusko v mieri s Tureckom Katarína Veľká anektovala celý Krym. Začali sa vojny kedy v 1792 stratilo Poľsko časť pobrežia, len aby Rusi mali svoj vytúžený prístup a pobrežie pri mori a obsadili ešte väčšiu plochu pobrežia pri Čiernom mori. 19. storočie sa nieslo v neistote. V politických kruhoch Európy bolo starou známou vecou, ako veľmi je Osmanská ríša zaostalá, ako veľmi žije v inej dobe, kde nevenuje pozornosť technologickým pokrokom. Kým v západnej Európe bolo cítiť, že onedlho nastane väčší boom inovácií a technologických vylepšení, v Osmanskej ríši si aj cestovatelia vtedy pripadali ako v krajine, kde sa zastavil čas. Politika, ekonomika, sociálne otázky a otázky vojny a vzdelania, to všetko potrebovalo získať lepšie hodnoty, úroveň. Lenže bol tu aj iný problém. Turecko sa pomaly rozpadávalo a všetky európske mocnosti sa báli, že niekto z nich zneužije zlú situáciu v krajine a obsadí ju, získa na svoju stranu, alebo jej začne pomáhať, čím by získal nejaké výhody. Pritom Turecko má aj dnes nesmierny význam ako spojnica Ázie a Európy na Balkáne. V tejto dobe takmer všetci kresťania žijúci na území Osmanskej ríše nie sú katolíci, ale vyznávajú ortodoxnú vieru a to bol aj dôvod prečo sa do celej veci vtrelo Rusko a nárokovalo si vraj prirodzené nároky na ochranu svojej viery, to všetkona zákalde zmluvy zvanej Kuchuk Kainar. Cez Čierne more a úžiny, nad ktorými malo Turecko kontrolu mohli pre prieplav využiť lode len so súhlasom Turecka. V roku 1833 dokonca Turci podpíšu s Ruskom zmluvu, že dovolia v Čiernom mori preplávať len lodiam z Ruska. Rusi si vtedy na čele s cárom uvedomili, že lepšie by bolo podporovať Turecko a jeho udržanie, ako jeho rozpad. V roku 1841 Rusko, Veľká Británia, Rakúsko, Francúzsko, Prusko a Turecko prehlásili Bospor a Dardanely počas mieru za uzatvorené pre akýkoľvek vstup vojnových lodí lodí okrem tých z Turecka. Že Rusko má v Čiernom mori flotilu vojnových lodí sa Francúzsko a Británia dozvedeli už v roku 1853. V tom čase Rusi obsadili kniežatstvá Moldavsko a Valašsko.
Sultán cítil vtedy možnosť zapáčiť sa Európskym mocnostiam a tak sa vydal oslobodiť dve podunajské kniežatstvá. Rusi, keď pochopili, že Turci týmto krokom idú proti nim, zničili turecké eskadry v meste Sinop na južnom čiernomorskom pobreží. Niekoľko týždňov Francúzsko a Británia váhali, či sa majú zapojiť vojenskou silou cez úžinu do boja a obmedziť silu Rusov v Sevastopole. Do mora vstúpili v januári 1854, kedy tiež cár Mikuláš mal stiahnuť vojská z oboch obsadených kniežatstiev. Rusko neuposlúchlo a tak sa Británia s Francúzskom oficiálne pripojili k Turecku do vojny proti Rusku v roku 1854. Spojenci chceli na svoju stranu aj Rakúsko. V septembri toho roku pri Sevastopole pristávajú obe spojenecké mocnosti a celkovo tri silné boje vyhrajú Rusi. Pri meste Alma však vyhrali spojenci. V tuhej zime však spojenci strácali aj onedlho získané okolie mesta Sevastopoľ. Toto obliehanie trvalo od 1854 do zimy budúceho roku, kedy Rusi opustili mesto. Vo februári roku 1856 bola podpísaná Parížska mierová zmluva. V nej bolo okrem iného aj spomenuté chrániť podunajské kniežatstvá a tiež zachovať ochranu posvätných miest. Tiež obmedzil námorné sily Turecka a Ruska na minimálne v Čiernom mori.
V roku 1871 sa Rusko, Veľká Británia, Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a samozrejme Turecko dohodli na zrušení parížskeho mieru z roku 1856 brániaceho Čierne more pred vojenským využitím Rusmi. Vojnové lode však boli stále zakázané.
V nasledujúcich rokoch Turecko zažíva niekoľko pokusov o zavedenie veľkých reforiem. Z reformátorov vyzeral najschopnejšie Midhat Pasha. V tom čase sa na trón sám posadil synovec sultána Murada, ale pre duševnú chorobu ho tolerovali len niekoľko mesiacov. Na čelo krajiny sa potom dostal jeho brat Abdul-Hamid II, panujúci až do roku 1909. V roku 1878 Turecko prišlo o Cyprus a získala ho Británia. Rok 1876 znamenal mierový a tiež činnosť utajenej organizácie miestnych rebelujúcich skupín a v tom istom roku bola v krajine prijatá Ústava, žiaľ asi len na dva roky. Nový sultán sa začína v tomto čase tiež chovať viac diktátorsky. Rebelujúce skupiny iní nazývali Mladí Turci, oni sami si hovorili Ittihad ve Terraki – čiže Rozum a Pokrok. V tejto organizácii bol tiež mladý Mustafa Kemal, ktorého poznáme ako otca všetkých Turkov, tureckým najospevovanejším politikom a hrdinom svojej doby. Atatürk – Otec všetkých Turkov.
V roku 1911 talianska vojenská sila obsadí niektoré turecké provincie, dnešnej Líbye, Grécko, Srbsko aj Bulharsko.Rusko a Taliansko v tomto boji držalo spolu a tak Turecko medzi nimi nechcelo držať a spájať tieto mocnosti, Turci umožnili vplávať Nemeckým lodiam a Rusi za to zaútočili na Turecko. Následne aj v I. svetovej vojne bola situácia veľmi napätá a po nej už Turecko čakalo viac-menej pokojnejšie obdobie.
|
|
|
Pripomíname, že kopírovanie textov a obrázkov a ich akékoľvek ďalšie používanie bez vedomia a súhlasu autorov sú prísne zakázané.
|
|
